Skoro každý boží deň kvôli škole pendlujem medzi Bratislavou a Nitrou. Cestou do školy sa pozerám z okna a rozjímam, cestou späť sa tak zarozjímam, až zadriemem. Vonku je už zima a keď sa taký zľahka spotený vyzlečiem z kabáta, o chvíľu sa okno na vnútornej strane pokryje vyzrážanou vlhkosťou. Pozerám sa na to zahmlené okno a zvádzam ľúty vnútorný boj — mám to okno len tak zotrieť, alebo naň prstom niečo nakreslím?

A sedím a váham. A čím viac váham, tým horšie mi z toho je. Už-už načahujem ruku, že zo zahmleného okna nemilosrdne spravím okno priehľadné a budem mať po dileme, ale dôjde mi ľúto, že si tak pokazím plátno. Veď naň môžem nakresliť aspoň usmievavú tváričku, to hádam nebude nič proti ničomu. Ale smajlíka vie každý pako, to je hrozne infantilné, čo tak akvárko? Rybičky, slimáky, morské koníky, žralok (dobre, tak morské akvárko), potápača, zaoceánsky parník (aha, tak teda oceán), ponorku, chaluhy, a určite aj chobotnicu. Fajn, ale to všetko sa mi tam už nezmestí, mám prsty s hrubou tuhou.

A vôbec, čo to vlastne vymýšľam, veď ja už som dospelý človek, pomaly mi šedivejú vlasy, robia sa mi kúty, čosi-kdesi sa ohlásia aj hemeroidy, čo si o mne tí ľudia pomyslia. Aha, tamtá pekná slečna cez uličku sa na mňa občas pozrie, čo by si povedala, keby ma videla čmárať prstom po orosenom skle? Hrajkáš sa, maličký? Budem sa cítiť ako infantilný idiot, mám toto ja zapotreby?

Čo tam po nej, veď nech sa pozrie na seba, cicuška, oringle na štyri prsty, chlpaté eskimácke snehule, trojštvrťové gaťurky, biela páperová bundička nad kolená, to ako jej názor ma má trápiť? Houbeles, ideme — tuto si hánkou urobím odraz zapadajúceho slnka na zvlnenej hladine mora, nad tým oválne slnko stredozemných krajov, na mori čln a v člne rybár s udicou. Veď to je pekné, nech aj trochu gýč, no tak, nie som predsa taký srab, aby som sa riadil tým, čo si kto môže pomyslieť, keď si zakreslím na orosené okno niečo, čo mi napadne. A vôbec, to musí napadnúť každému, kresliť po okne, len nikto to neurobí.

To bude asi preto, že si nikto nechce pripadať ako magor, že. No, čo by si si ty pomyslel o dospelom človeku, ktorý si čmára potápačov po okne?

Náhodou…

A urazene som sa sám so sebou odmlčal a otočil som sa si chrbtom. Po chvíli hádka vypukla nanovo.

Ako to napokon dopadlo?

Z rybárovho idylického podvečera som sa zmohol iba na tú zvlnenú hladinu s odrazom zapadajúceho slnka v nečitateľnej impresii. Za Sereďou som to zmazal celé a pozeral sa na zvlnené lány polí.

A cítil som sa ako veľmi, veľmi starý idiot.