Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

„V Turecku policajti bijú ľudí a médiá mlčia,“ prečítal som si na sociálnej sieti. Zaujalo ma to, tak som si o tom prečítal niečo viac na Sme a potom aj na Guardiane. Držme Turkom palce, cesta k občianskej spoločnosti je dlhá a namáhavá a ani my sami veru nemáme dobojované.

Médiá takto výdatne mlčali aj v čase revolúcie na Islande, bojov v Sýrii a protestov Occupy Wall Street. Je možné že zápas ľudí za svoju slobodu či sociálnu spravodlivosť, vyvolá v inej, nemalej skupine ľudí tak silné rozcítenie, že stratia schopnosť listovať v novinách a vyťukať adresu do webového prehliadača.

Ale je množstvo iných udalostí, o ktorých médiá naozaj mlčia. Tak napríklad, že včera sa skončil v Levoči festival amatérskeho divadla, a že ho vyhrali divadelníci s mentálnym postihnutím. Ich súbor sa volá Kamko a hrali o láske a túžbe žiť normálny život.

Mlčia aj o tom, že hoci tento divadelný kolektív má za primárny cieľ terapiu a svojich hercov nazýva klientmi, podarilo sa im dať dokopy kus, ktorý má reálne divadelné kvality. Jeho sila nespočíva v tom, že človek silno drží palce postihnutým hercom, aby nevypadli z role (a nebodaj z javiska), ale práve preto, že postihnutí herci z role plánovane vystúpia a vytvárajú kontrast medzi sebou a v úvodzovkách „normálnym“ svetom, ktorý v predstavení symbolizuje divadelná maska.

A rovnako sa z médií nedozviete, že herci mali z ocenenia ohromnú radosť, a že na diskotéke boli najzanietenejší a najvytrvalejší tanečníci.

Veď ja viem ­– čo je úspech jedného nášho divadielka proti veľkej protivládnej kuca-paci v Turecku? Je to malé, nás to nijak neovplyvní a nedá sa podľa toho vyberať dovolenka, nikto by to nečítal a ktovie, či aj vy ma ešte počúvate.

Ibaže tie malé miestne veci majú sklon stať sa veľkými. A tak, ako sa z drobných protivenstiev, keď ich prehliadame, môžu stať veľké problémy (veď aj tých Turkov nahneval „len“ park), tak z drobných úspechov môžu byť úspechy veľké ­– keď si ich budeme všímať.

A keďže v tejto chvíli som tu za médium, nemlčím a gratulujem.

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Slovenský reštauračný biznis má svoj folklór, ktorý som nevybadal v žiadnej z krajín, ktoré som navštívil.

Začína to hneď pri príchode. Slovenský personál spravidla očakáva, že prvý sa pozdraví hosť. Logika za tým zrejme je, že hosť je ten, čo niečo chce, tak by mal byť zdvorilý. Je to logika našská, v takom Maďarsku som ju napríklad nepobadal. Ale maďarský čašník má navyše vo zvyku ­– po tom, čo si zapíše objednávku – povedať: „Ďakujem,“ a ukloniť sa. A to je nedôstojné a smrdí to lokajstvom, čiže k Maďarom sa pozerať už nebudeme.

Náš čašník je navyše človek, ktorý si ctí súkromie svojho hosťa, preto sa príde opýtať, či jedlo chutí, až keď je zjedené. Trebárs v Amerike prišiel čašník otravovať po pár sústach. A veru sa im tam stávalo bežne, že hosťovi nechutilo a potom mu jedlo vymenili, ani trochu sa nehnevali, ba dokonca mu nablokovali iba to, čo zjedol. Čo je, samozrejme, nezmysel, lebo po prvé ­– mal si dobre vybrať už na prvý raz, a po druhé – to ho ako doma vychovali, že nedoje naložený tanier?

Odložíme teda bokom aj Ameriku, lebo oni plytvajú a vôbec, je to ďaleko.

Do Čiech to ďaleko nie je, ale ani s tými sa porovnávať nebudeme, lebo oni dávajú veľké porcie za malé peniaze a vtieravo sa tešia hosťom, zvlášť zo Slovenska.

A mne sa dokonca zdá, že by sme mali opustiť aj to, aby sme nazývali zákazníka reštaurácie hosťom. Slovo „hosť“ totiž v sebe nesie istý záväzok. Hosťom sa spravidla tešíme, hostí radi vítame a hlavne, hosťom radi poslúžime a vynukujeme ich tým najlepším, čo doma máme, inak povedané hostíme ich. U nás to teda nebude hosť, bude to, čo ja viem, „zákazník reštauračného zariadenia“, skrátene: „zárez“. Zárezu netreba slúžiť, zárez slúži nám, aby sme vedeli koľko čoho a čo za to.

Inak si nemožno vysvetliť, že sa napríklad tehotná žena vyberie do exotickej reštaurácie v centre hlavného mesta, ktorá má hogo-fogo ambície, a keď táto pani vráti polievku, ktorá sa jej zdá skysnutá a hlavné jedlo, lebo v ňom je niečo, čo tam podľa lístka byť nemalo, príde samotná majiteľka a vynadá jej do špekulantov, ktorí sa chcú najesť zadarmo.

Hosťka, respektíve vlastne zárezka o tomto zážitku napíše na sociálnu sieť a podniku spraví zlú reklamu. Reakciou majiteľky pred zrakom celého internetu nie je žiadne: „Prepáčte, veľmi sa ospravedlňujeme, že ste mali u nás zlý zážitok.“ Reakcia majiteľky znie, citujem vetu z rozsiahlejšieho celku: „A tie špagety polámané v tej omáčke „my Dear“ to boli ázijské rezance, a kto bol včera u nás na Dunajskej to vie, čo vám túto spoveď plnú lží, závisti a tehotenských hormónov veľmi nepotvrdí.“

Podľa poučiek o firemnej komunikácii na sociálnej sieti, verejná kritika je príležitosť pred všetkými ľuďmi obrátiť svoje zlyhanie na svoju výhodu, ukázať nadhľad a veľkorysosť. Je jasné, že pracovať s ľuďmi je ťažké. Je jasné aj to, že zákazník sa nespráva vždy korektne. Ale je nad slnko najjasnejšie, že keď ja verejne ponížim jedného nespokojného zákazníka, nech by som mohol mať tisíckrát pravdu, ďalších desať–tridsať–sto ku mne už nikdy nepríde. Nechcú živiť arogantného neokrôchanca, ktorý by sa mohol vyvŕšiť aj na nich.

Je však možné, že toto platí iba na prácu s hosťom, zákazníkom, klientom, a že slovenský zárez znesie naozaj všetko.

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

V reality show zvanej zasadanie Národnej rady Slovenskej republiky sme si nedávno mohli pozrieť vydarené vystúpenie pána poslanca Poliačika k novele Trestného zákona. Obsahom novely je, že tí ľudia, u ktorých nájdu desaťnásobok dávky drogy nepôjdu rovno do väzenia, ale dostanú podmienku a budú mať probačný dohľad.

Keďže v číslach sa dá ľahko stratiť, pán Poliačik predstúpil pred plénum, vybalil z papiera drobnú hnedú kocku s tým, že je to približne desaťnásobná dávka hašiša. Zaujalo ma, že tak malý kúštik drogy môže človeku poničiť život.

Zaujalo ma to aj preto, lebo bežne vo vrecku nosím balíček drogy s dvadsaťnásobnou dávkou a keď mi cigariet ostane v škatuľke desať, bočím k trafike kúpiť si nové. Mojím šťastím je, že mi zachutila droga legálna, to jest nikotín.

Hašiš nie je legálna droga. Je to lisovaný extrakt z marihuany, ktorá tiež nie je na Slovensku legálna. A je to tak dobre, pretože znižuje kapacitu vnímania a porozumenia, zhoršuje orientáciu v čase a priestore, navodzuje zmeny nálad a spôsobuje impulzívne chovanie.

A preto sa marihuane vyhýbam. Radšej pijem legálny alkohol, pretože ten ­­– na rozdiel od marihuany – iba znižuje kapacitu vnímania a porozumenia, zhoršuje orientáciu v čase a priestore, navodzuje zmeny nálad a spôsobuje impulzívne chovanie.

Pán Hrušovský o následkoch alkoholu zrejme tiež niečo vie, a asi preto mu ušlo, že pán Poliačik kocku hašiša zjedol so slovami: „Nebojte sa, je to len čokoláda,“ Vzápätí na to totiž pán Hrušovský povedal: „Je to zneváženie parlamentu a zneuctenie tohto posvätného miesta, ktoré je zákonodarným orgánom.“

Pripusťme na chvíľu, že pôda parlamentu je posvätným miestom, kde sa prijímajú zákony triezvymi hlavami, ktoré nepoznačila návšteva parlamentného bufetu s večne akciovými cenami na destiláty  (oprava via M. Dubeci: Ceny v parlamentnom bufete už od Sulíka nie sú akciové a ani destiláty sa tam už nepodávajú. Piť sa chodí do Parlamentky – viď Muránsky z KDH). Týmto triezvym hlavám sa po sústavných opisoch skutkov a javov zrazu predvedie to, o čom rozhodujú. To je ako vyvetrať v chalupe po fazuľovici – dobrý nápad.

Ale možno v chalupe u Ťapákovcov je aj čerstvý vzduch urážkou a znesvätením.

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Pred viac rokmi, ako by mi bolo milé, som vzal dievča, ktorému som sa dvoril, na Slavín. Bola tuhá zima a ona mala v termoske čaj na zohriatie. Ja som na zohriatie na oplátku nič nemal, a tak som jej ponúkol svoje dlane. Napokon z toho bola veľmi dlhá pusa pri výhľade na čerstvo zasneženú Šancovú ulicu.

Spomínam si aj na to, ako sme s kamarátom do dlhej letnej noci sedeli na schodoch a pili vermút, lebo jeho bolel rozchod a mňa svet všeobecne.

Na Slavín mám ešte mnoho krásnych spomienok a aj by som vám ich porozprával, ale minulý týždeň som sa dozvedel, že všetky sú v rozpore s pôvodným určením miesta. Mestské pohrebníctvo Marianum tvrdí, že Slavín nie je žiadna turistická atrakcia ani park, je to cintorín. Je tam pochovaných vyše 6800 sovietskych vojakov, ktorí padli v posledných týždňoch boja o toto mesto a jeho región za Druhej svetovej vojny.

Inými slovami, Slavín je miesto pre mŕtvych, nie pre živých a tí živí sú bezočiví, lebo tam chodia robiť to, čo sa za života robieva ­­– baviť sa, niečo si vypiť, ľahnúť si na trávu a odpočívať, a kto má s kým, tak aj milostne sa zapletať.

To sa na cintoríne nemá čo robiť, tvrdia všetci tí, čo už asi zabudli, ako boli mladí.

Na cintorín nepatrí hluk a zábava, hovoria tí, čo nepoznajú obyčaje iných krajín a v živote nevideli cigánsky bašavel na hrobe milovaného.

Čo na to hovoria padlí sovietski hrdinovia, nevedno. Padli mladučkí v cudzom kraji, v boji proti jednému zlosynovi, pod velením druhého, ale padli za mier a ten mier tu vytrval podnes.  Jeho dôkazom je, že po pamätníku behá drobizg, ujúka mládež, slovom tepe život, ba dokonca, kedy-tedy v ústraní, pod rúškom tmy, vznikne život úplne nový.

Keby som padol mladý v boji za mier, takýto pohľad by sa mi veru páčil.

Na trávnaté plochy nad hrobmi zatiaľ Marianum osadilo tabule s upozorneniami a Ruské veľvyslanectvo zvažuje, že to tam oboženie živým plotom. Dúfajme, že ostane len pri zvažovaní. S ruskými plotmi nemáme dobré skúsenosti.

Slavín je magické miesto taký, aký je. Plný života a hrdinov.

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Na obchodoch s oblečením neznášam dve veci: to, že tam z času na čas musím zájsť a v pote tváre v kabínke vyzliekať a obliekať veci, ktoré nerátali s mojím pupkom; no a tou druhou sú figuríny. Úctivo ich zdravím, lebo ich pokladám za personál, a potom sa cítim ako idiot, lebo zdravím plast.

Odmala som tie béžové vychrtliny neznášal a podnes mám pri nich nepríjemný pocit, že sú živé, ale dobre to taja. Najväčší horor pre mňa bola scéna z vedecko-fantastického filmu Blade Runner, kde jedna figurína ožila a zajala konštruktéra robotov, lebo to bola zlá robotka zamaskovaná za figurínu. Z nejakých príčin sa zlej robotky nebojím, ale oživenej figuríny áno.

A predsa mi jedna správa o figurínach urobila radosť. V ktoromsi švédskom obchode vystavili dámsku spodnú bielizeň na figurínach s rozmermi normálnych, pekných a zdravých žien. Majú plné prsia, oblé bruchá, riadne boky a dôstojné stehná. Moje oko zaplesalo a duša pookriala, lebo už som sa bál, že celý textilný biznis považuje za mustru krásnej ženy tie suché ratolesti z módneho móla.

Krásna žena predsa nie je len éterická krehotinka s pôvabom púpavy či vybehaná gazela, samý sval a ploché brucho. Ženy sú krásne aj – a predovšetkým – ako Venuše a Vesny, kypiace zdravím, s oblinami a nie hranami, a ktoré vyzerajú, že jedlo je prirodzená súčasť života, a nie nutné zlo.

Kým môj zlý pocit z figurín v obchodoch je len taká iracionálna fantazmagória, pre ženy je to stelesnený diktát konfekcie pre gazely: „Pozri sa na mňa! Pozri ako mi sedia tie šaty! Ty v nich budeš ako klobása!“

Navzdory gepardím mužským manekýnom vo výklade si ja vnútri v obchode nájdem gate ušité aj na takého nepekného hrocha ako som ja. Žena s pôvabne veľkým zadkom v tom istom obchode nájde šaty len pre gazelí driek a dievča s bujným poprsím nezapne dva veľmi dôležité gombíky na blúzke šitej pre púpavienky.

Tento svet jednoliato útlej módy mi príde hlúpy a nespravodlivý.

Ďakujem tým dobrým ľuďom vo Švédsku za istotu, že v tom nie som sám.

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Z pohľadu bežného človeka nie je lietanie na medzinárodnú vesmírnu stanicu ničím výnimočným ­­– veď sa tam furt voľačo kozmické testuje a ruské Sojuze tam lietajú pomaly častejšie ako lokálka do Čremošného.

Lietanie do vesmíru prosto prestalo byť zázračné.

Až pokým na stanicu neprišiel Kanaďan Chris Hadfield. Jeho pobyt nebol veľmi odlišný od tých ostatných, až na jednu vec – syn ho naučil používať sociálnu sieť Twitter a Hadfield v reálnom čase sprostredkoval každodenný program kozmonauta všetkým ľuďom, ktorí o to mali záujem. A za krátky čas bol záujem tak obrovský a všetečných otázok toľko, že Hadfield začal točiť videá a dával ich na YouTube, stránku pre amatérske videá, aby ľuďom ukázal, ako sa žije v beztiažovom stave. Boli to mnohokrát otázky triviálne, no výsledok fascinujúci.

Písali mu veľkí aj malí a tak Hadfield vo vesmíre žmýkal uterák, skúšal, čo sa stane, keď bude vo vesmíre plakať, pripravoval si večeru, umýval si zuby, chystal sa spať.

Možno mohol tento svoj čas, ktorý venoval zvedavosti obyčajných ľudí, stráviť „vážnejšími“ vecami. Výskumom kozmického žiarenia, slnečného vetra, vplyvu beztiažového stavu na ľudské telo, zametaniu paluby a podobne. Mohol, a dozvedeli by sme sa o živote vo vesmíre to, čo predtým – keby sa nám teda chcelo čítať množstvo nesmierne dôležitých, ale sucho vecných vedeckých protokolov z pobytu na stanici.

Chris Hadfield sa nehanbil na chvíľu odložiť vážnosť veliteľa stanice a stať sa trpezlivým učiteľom. Keď som si pozeral jeho videá, zdalo sa mi, že mám na stanici kamaráta vo veku môjho tatina, ktorý mi ukazuje, aké je super, byť vo vesmíre.

Keď sa Hadfieldovmu tímu končil pobyt, kanadský kozmonaut prespieval Bowieho pieseň o Zvláštnosti vesmíru. Žiaden racionálny argument človeka nezasiahne tak, ako umenie. Okrem jeho lásky k vesmíru sa dalo medzi riadkami čítať aj to, že to nie je vôbec samozrejmosť, lietať v ruskom prskolete na orbitu Zeme, na milimeter presne primanévrovať s jednou krehkou plechovou škatuľou k druhej a kdesi  ďaleko od akejkoľvek pomoci, obklopený studenou technikou a laboratórnou belobou, privykať si, že nejestvuje žiadne hore a dole.

Chris Hadfield spolu s Tomom Marshburnom a Romanom Romanenkom strávili na stanici 144 dní a vrátili sa v bezpečí 13. mája. Za ten čas stihli dvihnúť zrak a mysle ľudí od pozemských malicherností zase načas ku hviezdam. Lebo ak má táto naša rozpínavá civilizácia nejakú nádej, títo muži nám ukazujú, kde ju hľadať.