Občas sa mi zdá, že keď nás, ľudstvo, matka príroda hnietla, po tom, čo nám namontovala štandardnú výbavu žliaz, povedala si, že sranda musí byť a kyd ho tam do lebene výbehový, ultramoderný, špičkový mysliaci stroj. Tým nám zarobila na pár nepekných problémov; pre účely tejto debaty najmä ten, že sa tak človek stal bojiskom hormonálnych túžob s racionálnou úvahou mozgu.

A tak si nikto z nás nemôže vybrať, nakoľko bude túžiť po sexe (a s kým). V istom veku, v istom stupni vývinu sa to prebudí a potom to už nejde ani za toho anciáša preč. Nie je to ničia vina (a už vôbec nie hriech), je to naša prirodzenosť, bez ktorej by sme ako druh vymreli. Veď kto by sa inak dobrovoľne prplal s toľkou robotou, ako sú navrávačky.

Prirodzenosť je jedna vec, ale spoločnosť, ako dielo ľudského umu, si vznikom vlastníckeho vzťahu a potreby určiť dedičov vyžiadala jej reguláciu. Vznikol inštitút manželstva, a aby medzi chlapmi nebola zlá krv, spravila sa (aspoň v Mezopotámii) dohoda, že jedna žena na chlapa bude akurát. A keďže ľudia majú sklon správať sa ako hovädá, starí Židia prisúdili autorstvo pravidiel hry pomstychtivému božstvu. Kresťanstvo štafetu prebralo a tým pádom to máme aj my tu.

Som skalopevne presvedčený o tom, že i božské zákony majú navýsosť pragmatický grunt. To, že všetka sexuálna aktivita mimo manželskej dvojice muža a ženy bola označená za hriech, slúžilo (domnievam sa) tomu, aby sa nerodili deti bez otca, aby sa nešírili choroby a parazity, aby sa dievčaťu neničil život tým, že ako slobodná matka sa už nevydá, alebo aby manželské páry netratili sily a hnietli čo najviac pokolenia, lebo tak kmeň a ľud naberal na sile.

Potom ale prišla vedecko-technická revolúcia a pokrok v oblasti spracovania gumy, a neskôr latexu a vynálezy v oblasti medicíny. Množstvo z náboženských pravidiel v oblasti sexuálneho správania stratilo pragmatický grunt. Predmanželský sex už nemusí plodiť nezaopatrené deti, pri prietrtkoch sa už nemusia šíriť pohlavné choroby; skrátka, súlož už nemusí viesť k počatiu a počatie nemusí končiť pôrodom. Človek zvíťazil nad žartom prírody a oslobodil slasť od následkov. Čo si o tom kto myslí, je už len vkusový súd. Ja si myslím, že je to fantastické.

Kresťanstvo však i naďalej ctí súbor pravidiel z doby bronzovej. A tu vzniká konflikt, pre ktorý je táto debata tak zbytočne komplikovaná.

Neexistuje dnes absolútne žiaden pragmatický dôvod, pre ktorý by dnes slobodní ľudia vo veku nad zákonom stanovenú hranicu nemali súložiť, koľko sa im žľazy kážu a s kým im nakážu – s dvoma podmienkami:

1. Ak sa im úprimne chce obom,
2. Ak sú uzrozumení s tým, aké to má následky, ak k tomu nepristúpia zodpovedne.

A keďže ľudia sa ešte aj dnes dokážu správať ako hovädá, napriek vynálezu kondómu, piluliek, teliesok a gélov stále si ešte kadekto zasúloží bez ochrany a navzdory úmyslom počne. Nemilosrdná veda pokročila aj v tomto smere: tento stav je zvratný bez trvalých zdravotných následkov.

Ten zákrok sa volá interrupcia.

Nikto súdneho rozumu nemôže byť rád, že sa tieto veci dejú. V ideálnom svete by každé počaté dieťa malo byť ak nie vytúžené, tak aspoň vrelo vítané oboma rodičmi. V takom svete, žiaľ, nežijeme, lebo každý jeden z nás má neobmedzený potenciál dodrbať život sebe a ľuďom okolo nás. A každý jeden z nás ten potenciál z času na čas premení na skutočnosť.

Ak nie ideálne, tak optimálne by bolo, keby žena, ktorá je samodruhá, by sa zaručene nedostala do existenčných ťažkostí, ak sa rozhodne pre to, že bude slobodná matka. Cenou útechy by bolo, aby sa nechcené dieťatko mohlo bezodkladne dostať do opatery dobrých ľudí, ktorí si ho vezmú za svoje. Ale ani to u nás nie je samozrejmé.

A preto je interrupcia ešte stále, za istých okolností, ktoré si musí zvážiť sama žena, možnosťou, ako nedodrbať život sebe a najmä teda dieťatku, ktoré by si to, že jeho rodičia sú blbci, odskákalo najviac. Ak tu tá možnosť raz jestvuje, nič na tomto svete zúfalej a odhodlanej žene nezabráni, aby ju nevyužila. Ani sedemdesiat paragrafov, ani sto výhrad vo svedomí. Bolo by to ako s drogami – legálne nie sú okrem alkoholu žiadne, ale kto naozaj chce, kúpi si hocijaké.  V nikým nezaručenej kvalite a s veľkým rizikom pre konzumenta – čo v ďaleko horšej miere platí aj pre ilegálne interrupcie.

Ąudia od bioetiky a organizácií „pro-life“ nazývajú interrupciu vraždou. Na takto postavenom probléme sa dobre buduje hysterická komunikácia s požiadavkou okamžite zabrániť akýmkoľvek interrupciám. Ale popravde, je irelevantné, či je interrupcia naozaj vraždou alebo nie; pri súčasnej medicínskej technike je zatiaľ vždy minimálne zánikom života. (Je rozdiel zabiť plod výškrabom a odpojiť neporušený plod od výživy – hoci, samozrejme, je to rozdiel len filozofický.) Irelevantné, lebo ešte stále je interrupcia predovšetkým – a to je podstatné – najjednoduchším, najpohodlnejším riešením. Zakázať interrupcie by bolo ako kúpiť si odpustok. To svinstvo pokračuje, ale aspoň máme ofiko na papieri, že s tým nesúhlasíme. Alibistické.

A zatiaľ by tie bohatšie ženy chodili na interrupciu do zahraničia, tie chudobnejšie riskovali pokútne zákroky doma, kedy im hrozí neplodnosť, a tie najchudobnejšie sa vrátili k starobabským receptom, pri ktorých sa bežne zomieralo. Do stredoveku. Iste, budú aj také ženy, ktoré táto okolnosť prinúti dieťa vynosiť. Koľko z nich bude dobrými matkami a koľko z týchto detí bude mať starostlivých otcov? Koľko z nich vôbec bude mať aspoň nejakých rodičov? Stoja tie zničené životy za to, že svedomiu ľudí, ktorých sa to netýka, bolo učinené zadosť a oni môžu pokojne spávať?

Zakázať voľačo z pozície moci dokáže každý chmuľo. Môžeme zakázať ľuďom, aby mali infarkty, lebo je to nezodpovedné voči ich okoliu a namáha to štátny rozpočet. Prestanú ich mať? Ani náhodou. Majú v moci ich nemať? Majú, pokiaľ každý občan po tridsiatke bude dodržiavať zdravú životosprávu, bude infarktov oveľa, oveľa menej. Môže štát znížiť počet infarktov aj bez toho, aby ich zakazoval? Určite, najmä osvetou v oblasti zdravej životosprávy.

Je to vetchý príklad, ale poslúži. Nemyslím si, že by interrupcie boli niečo, čo by ľudia dobrovoľne vyhľadávali, podobne ako infarkty. A jednako k nim bude dochádzať i naďalej – aj keby vzniklo osem hnutí proti infarktom, ktoré budú spamovať vybrali.sme plamennými článkami za totálnu abstinenciu vo veci tresky v majonéze. Dá sa tomu predísť odopieraním si slasti, ale nie je lepšie, ak jestvuje možnosť, ako si slasť neodoprieť a infarkt nedostať? A to je prípad antikoncepcie.

Áno, abstinencia je jediný zaručený postup, ako nepočať. Ale kondómy a tabletky majú tiež skvelé výsledky a nie sú v rozpore s naším pudom plodiť. Ktorý, mimochodom, je tak mocný, že mu podľahnú aj tí, ktorí majú za manželku Cirkev svätú.

Veľmi veľa žien, ktoré chodia na interrupcie, sú jednoduché ženy z dedinského prostredia, pokojne aj vydaté, ktoré si tento tragický zákrok pletú s postkoitálnou antikoncepciou. Sú tak krátkozraké, že pár eur za kondómy alebo tabletky sa im vidí veľa, ale na interrupcie za tristo eur chodia pomaly každý rok. A samozrejme, sú medzi nimi veriace. Je to naozaj tak nepredstaviteľné, aby pán farár, ktorému sa na spovedi takáto hlupaňa zdôverí so svojimi skutkami, odporučil nepáchať vraždu a radšej jej predísť? Tá žena neprestane súložiť, ale môže začať súložiť tak, aby nepočala obeť ďalšej vraždy.

Mladí ľudia detto. Ak je naozaj nepredstaviteľné a nemysliteľné, aby pani katechétka vypustila z úst slovo kondóm, alebo zodpovedný sex, nech to nerobí. Môže ale zbytočne nestigmatizovať sexualitu mladých rečami o smilstve a hriechu, ak sa naozaj ľúbia. Lebo keď tí mladí počnú, a niektorým sa to stane, nie, že nie, budú panikáriť a vymýšľať sprostosti namiesto toho, aby hľadali riešenie, ktoré smeruje k životu a nie k smrti.

A keď ani to nie, mohla by, velice pekne prosím, cirkev aspoň nenamietať voči povinnej sexuálnej výchove na školách, a nemontovať sa do osvety, ktorá efektívne znižuje počet budúcich klientiek lekárov bez výhrady vo svedomí?

Túžim sa dožiť dňa, kedy by sa samodruhá žena mala možnosť rozhodnúť bez tlaku zadubeného okolia a bez strachu z existenčných problémov; aby napokon nevolila „menšie“ zlo smrti, ale trochu komplikované, možno náročné, ale predsa len dobro nového života. Aby tak všetky deti mali rodičov, ktorí ich ak nie už vrele ľúbia, tak aspoň nevinia zo zničeného života. A veľmi by tomu pomohlo, nádejám sa, keby by pán pápež neudelil milosť súložiť s ochranou iba smrteľne chorým homosexuálnym chlapcom (hoci Pán Boh zaplať i za toto), ale i všetkým kresťanským párom spojených úprimnou láskou, ktorých žľazy sú mocnejšie, ako ich vôľa nepočať. Aby tak z prastarého „Milujte sa a množte sa,“ mohlo byť: „Milujte sa veľmi a množte sa k radosti detí.“